Nedávno sme sa u babičky rozlúčili so psíkom. Staručká bíglica, Saška, bola prvý pes, ktorého moji synovia vo svojom živote poznali. Aj sa kvôli nej poriadne dlho báli psov. Najprv sme nechápali prečo. Saška bola veľmi srdečný pes. Jediné, čo potrebovala bola láska a rozdávala ju naspäť veľmi veľkodušne. Bola to skvelá spoločníčka. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sa jej drobci báli, lebo im kradla jedlo. Áno, bol to veľmi mlsný psík. Nenechala si ujsť žiadnu príležitosť na maškrtu.
Večer, keď som deťom povedala, že zomrela, bol smutný. Môj starší (8 ročný) syn plakal, lebo túžil, aby Sašku mohol ešte raz vidieť. Poprosil ma, aby som mu na stenu pri posteli zavesila jej fotku. Nech si vraj každý deň na ňu spomenie. Pred spaním požiadal, aby mu prišla do sníčka.
Môj mladší, šesť ročný syn, videl, že plačeme a cítila som, že to vníma ako zlyhanie, že on neplače. Chvíľu sa pretvaroval. Potom nervózne poskakoval okolo kôpky nešťastia na gauči, čo sme tvorili my dvaja so starším dieťaťom. Cítila som, že chce byť s nami, ale má pocit, že nepatrí, lebo neplače. Pohladila som ho a povedala som mu, že je to ok. Že sa nemusí nútiť plakať. Očká mu zaiskrili a rozbehol sa k stolu. Zobral čiernu fixku a začal kresliť. Kreslenie má veľmi rád. Väčšinu svojich ťažších chvíľ, a rovnako aj tých šťastných, prekreslí. Nakreslil čierny obrázok Sašky ležiacej v zemi. Vyrovnal sa so stratou po svojom, tak ako to potreboval on.
Hreje ma to pri srdci. Prehrávam si tu situáciu a chcem si ju čo najlepšie zapamätať. Prekvapilo ma, že aj vo svojej detskej nevinnosti najprv skúsil zapadnúť do štandardného spôsobu smútku. Ale som rada, že som mu dovolila a hlavne, že on pochopil, že môže svoj smútok objať svojim vlastným spôsobom. Tak, ako to potrebuje on.
Aj ja sa niekedy snažím riešiť veci, tak „ako sa má“ alebo „ako sa očakáva“. A som vďačná, že mi moje dieťa pripomenulo, že si mám dovoliť objímať výzvy a situácie tak ako potrebujem ja. Mojim vlastným spôsobom.
Recent Comments