„Otec povaľač, matka alkoholička,“ zahundrala domovníčka popod nos. Dosť nahlas na to, aby ju deväťročná Anna počula. Nechcela jej zrejme slovami ublížiť, ale ženy v jej veku a postavení veria, že deti nemajú ani uši, ani právo na rešpekt.
Anna zamrmlala čosi, čo naznačovalo pozdrav a domovníčka so susedou seniorkou si vymenili veľavravné pohľady. Sledovali ako šuchtala jednu nohu za druhou po vychodených schodoch ich pavlačového domu a ona doslova cítila ich sústrastné a opovržlivé pohľady zabodnuté do svojho chrbta ako do terča. Chcela ich dobre myslenej zlomyseľnosti uniknúť, ale nepridala do kroku z dvoch dôvodov. Nechcela im dať zadosťučinenie vlastného úniku pred ich cynickým súcitom, ale zároveň nechcela prísť – vlastne sa prišuchtať – domov skôr, ako bolo absolútne nevyhnutné. Otec doma určite nebol. Asi si hľadal prácu. Tak ako každý deň. Mama doma určite bola. Otázkou ostávalo len s akou spoločnosťou.
Anna prstom pomaly kreslila neviditeľnú čiaru na stenu. Bola si takmer istá, že ju ťahala presne tam, kde každý deň, keď sa vracala domov zo školy. Pomyslená čiara by už bola poriadne hrubá, ak by ju kreslila ceruzou. Čiara, ktorá ju spájala s garsónkou na hornom podlaží, ktorú by mala nazývala domovom. Prv než otvorila dvere, tak sa naklonila cez zábradlie a vyplazila jazyk. Klebetnice už dávno na ňu zabudli a venovali sa nejakej ďalšej pikantérii. Ale aj tak mala dobrý pocit, že vyjadrila svoj názor na nich. Stlačila kľučku a oviala ju vôňa domova. Žiadny obed alebo čerstvo upečený koláč. Dnes mame, ktorá tvrdo spala na ich jedinej posteli, robila spoločnosť lacná vodka.
—
Anna sedela v preplnenej kaviarni a nervózne si hladila sukňu. Chvíľku pozorovala nehybnú ručičku hodiniek a v duchu si nadávala, že prišla o pätnásť minút skôr. Načo vôbec prišla? Taký blbý nápad. Keby ju šéfka nedonútila zavolať do tej súťaže, tak by už bola v kľude doma a nestresovala by sa stretnutím s neznámym človekom. Nervozita jej rozpumpovala srdce takou rýchlosťou, že jeho pulz cítila aj v ušiach. Kašlem na to, pomyslela si, a začala vstávať. Do miestnosti vošiel muž v naškrobenej bielej košeli a vyžehlených rifliach. Rozpačito sa poobzeral a v očiach mu bolo vidieť, že sa chce otočiť a ujsť. Do Viedenskej kaviarne vôbec nepatril a bolo to také zjavné, že sa na moment zdalo, akoby všetci stíchli zvažujúc, či si pri zbere pomyjí nepomýlil vchod. Anna hneď vedela, že je to on a okamžite s ním cítila spolupatričnosť. Dobre vedela aké to bolo nepatriť. Sadla si späť a usmiala sa na neho. Zložil si šiltovku a vykročil k nej.
Čašník, zhrozený, že si niekto objednal v kaviarni pivo, postavil na stôl fľašu a pohár. Sedeli oproti sebe mlčky a hľadali slová. Šiltovka, ktorú intenzívne žmolil v rukách už bola presiaknutá potom a Anna si bola istá, že úplne stratila formu.
„Aby som nezabudla,“ vytiahla z tašky obálku. „Tu je tvoja časť výhry.“
„Bol som na seba taký nasr… nahnevaný, že som sa v tej jednej piesni pomýlil,“ zahemžil sa na stoličke a začervenal sa nad svojim slovným prešľapom. „Štyri ukážky som dal správne, a na poslednej sa tak hlúpo pomýliť. Aspoň som sa tam po toľkých pokusoch konečne dovolal.“ Odpil si už menej nervózne z piva, priamo z fľaše. Anna mimovoľne pozrela smerom k poháru. Pohľadom síce ihneď uhla, ale videla, že mu jej nechcené gesto prilialo červeň do líc. Prekvapilo ju, že k nemu cíti náklonnosť.
„A ja som tam volala prvýkrát a hneď som sa dovolala,“ usmiala sa pomedzi mihalnice. „A poznala som len tú jednu pieseň, tak sa mi zdalo nesprávne, že výhra by bola len moja,“ povedala potichu akoby sa bála, že sa opäť strhne ten hurhaj, čo vybuchol v rádiu potom, čo oznámila, že sa chce o výhru podeliť.
„Mama povedala, že si tie peniaze nemám zobrať,“ posunul obálku späť smerom k Anne. „A že ťa mám pozvať k nám v nedeľu na obed.“ Poškrabal sa za uchom a kývol na čašníka, že zaplatí. Anna prekvapene sledovala jeho ťažkopádnu chôdzu. Rozpačito sa poobzerala a napriek tomu, že chcela všetkým okolo vyplaziť jazyk, tak sa len pohľadom ospravedlnila. Tak ako vždy. Ospravedlňovala sa všetkým za to, že existovala.
—
Kráčala vlhkou alejou od metra k svojmu bytu. Ulica sa leskla od dažďa a na chodníku sa topilo lístie. Svetelné odlesky pouličného osvetlenia odrážali farby jesene do tmavého večera. Vôňa vlhkosti umyla celé mesto a Anna si ani nevšimla, že dáždnik drží zložený v ruke. Kvapky dažďa jej príjemne chladili tvár. On má mamu? A býva s ňou? Väčšina mladých žien by sa pri podobnom zistení zvrtla na podpätku a ušla. Annu však predstava rodiny naplnila túžbou, a možno trochu aj skrytou závisťou. Bol to čudák, ale to sa Anne páčilo, lebo jej to dávalo divný pocit spolupatričnosti. A mal domov. A na traktore počúval piesne.
Pred panelákom blikala sanitka a policajné auto. S búchajúcim srdcom zastala na opačnej strane cesty a hľadela do preskakujúcich žltých a modrých svetiel. Zovrela dlane, ale nepodarilo sa jej zastaviť triašku, ktorá ovládla jej telo. Príval spomienok jej zovrel hrdlo a rozkolísala slzy v kútiku oka. Okolo áut stála skupinka ľudí – jej susedov. Presne tak ako pred desiatimi rokmi pred pavlačovým domom. Na nosidlách vtedy vyniesli jej mamu. Už ale nepotrebovala sanitku. Do policajného auta nastúpil jej otec. Annu a jej brata za ruku ťahala pani zo sociálneho úradu. Nestihla sa už na otca ani usmiať. Jediné čo stihla, bolo poriadne vyplaziť jazyk domovníčke s klebetnicou.
Mrholenie prerástlo do dažďa a jeho intenzita vrátila Annu do reality. Premočené telo sa jej triaslo nielen spomienkami, ale aj chladom. Pred domom už nikto nebol, ale aj tak hľadala odvahu prejsť na druhú stranu. Ani ju neprekvapilo, že staručká domáca odišla z tohto sveta. Utrela si dlaňou mokrú tvár a obzrela sa okolo seba akoby sa chcela uistiť, či ju niekto nepristihol, že namiesto smútku ju opantala panika. A hnev. Za posledných desať rokov už prišla o veľa náhradných domovov. Stačilo! Prebehla ku vchodu a schovaná pred dažďom rýchle naťukala smsku: Rada v nedeľu prídem.
—
Sedela vo vlaku s veľkou krabicou koláčov na kolenách, a ešte väčším zmätkom v duši. Jeho mama bola k nej veľmi milá a Anna nevedela ako s takým správaním zaobchádzať. Privádzalo ju to do rozpakov. Našťastie on si ju vlastne nevšímal. Teda iba keď ho mama, akože nenápadne, kopla pod stolom alebo nápadne vyslala, aby jej niečo ponúkne.
Keď pred obedom vystúpila z vlaku takmer sa rozplakala. Vôňa slnkom zaliatej dediny ju pošteklila v nose a okamžite vytiahla z útrob jej pamäti spomienky na starú mamu. Na dedine nebola odkedy babička zomrela. Podvedome sa dotkla perál, ktoré jej chladili šiju a nenápadne padali do decentného výstrihu. Vzácna spomienka na ženu, ktorá pre ňu bola jediným domovom v živote.
V priestrannej záhrade sa dlhé drevené stoly prehýbali pod jedlom. Anna v živote neobedovala pri stole s toľkými ľuďmi. Okrem rodiny tam boli aj nájomní robotníci, ktorí pracovali na farme. Srdečná nálada, postupne podporená aj vínom a pivom, bola taká nákazlivá, že Anna na chvíľku zabudla na všetky bôle jej sveta a nechala sa unášať atmosférou.
Odchádzala mierne opojená vínom a neznámym pocitom šťastia, a s neodmietnuteľnou pozvánkou na ďalší víkend. Hlavne z toho posledného, a možno aj z vína, ju vo vlaku rozbolela hlava. Na stehnách cítila topiace sa koláče a okrem papieru presiaknutého čokoládovým krémom ňou začali presakovať aj pochybnosti. Zaslúži si ona vôbec rodinné šťastie? Hodila krabicu na sedadlo a ani si nevšimla, že vystúpila o stanicu skôr.
—
Život na farme vôbec nepripomínal detstvo na dedine, na ktoré si s láskou spomínala. Cenou za rodinný život bola tvrdá práca, mozole a večne nespokojný Farmár. Skromný pocit rodinného šťastia sa do jej života vlúdil, keď otehotnela.
„Aká jej len nádherná. Také krásne dievčatko,“ rozplývala sa od šťastia Annina svokra. „Len čo si jej to dala za meno? Lilly?“ Zamračila sa a vrátila sa k štopkaniu ponožiek.
„Tak sa volala moja babka,“ povedala potichu Anna a zvažovala, či jej od lásky pukne srdce. Prebehla pohľadom po miestnosti a odľahlo jej. Boli samé. Nový otecko neprišiel pre nich do nemocnice, ani ich nečakal doma. Anna, vďačná za nerušený pocit opojnej pohody, ostala sedieť v kresle a nespustila oči zo šťastia, ktoré jej pokojne spinkalo v náručí.
Farmár prišiel až neskoro v noci a zobudil celý dom opitým krikom. Anna ostala pri malej a s rozbúšeným srdcom počúvala, ako ho svokra pacifikovala. Prestal kričať a Annu pri srdci pichli jeho hlasné vzlyky: „Ale ja som chcel syna, mama.“
—
Po svokrinom pohrebe neprišiel tri dni domov. Keď prišiel, Anna rýchle pochopila, že bez ochrany matriarchátu sa rodinný život na dedinskej farme definitívne skončil. Drina, krik, občasné násilie a nekonečné ponižovanie sa stali Anninými spoločníkmi. Všetko vydržala, lebo verila, že to je to najlepšie pre Lilly. Lebo chcela, aby Lilly mala rodinu.
Keď jej dcéra začala utekať z domu, Anna našla online poker. Bola to zábavka, ktorá jej pomohla prežiť dlhé noci čakania na dcéru, zabudnúť na vlastnú úbohú realitu a uniknúť do sveta, kde žila ako diva_130 – jej hráčsky alias.
—
Farmár hlasno chrápal na gauči. Anna pozmetala pohár, ktorému sa predtým ledva uhla, a sadla si za počítač. Diva_130 prihodila do banku a vyhrala kolo. Anna pozrela cez okno do tmy v nádeji, že uvidí prichádzať Lilly. Neprišla už dva dni. Veď načo. Otec tyran, mama gamblerka, pomyslela si Anna smutne a prihodila do banku.