„Už sme príliš veľké na to, aby sme boli dokonalé,“ povedala mi nedávno priateľka. Vnútorne súhlasím. V každodennom živote však potrebujem, aby mi túto pravdu niekto neustále pripomínal.
V poslednom čase som sa vrhla do mnohých aktivít. Sama som si vytvorila tento web, píšem články, dokončujem svoju prvú knihu, natáčam reláciu Očami E-žien a pripravujem ešte jeden projekt, o ktorom sa čoskoro dozviete.
Všetky tieto projekty sú kreatívne a napĺňajú ma radosťou. Ale rovnako ako každý autor aj ja musím rozmýšľať nad vlastným marketingom, riešiť sociálne siete, Google Analytics a mnohé ďalšie, nie až také kreatívne veci. Je toho veľa. Nesťažujem sa, naopak, teší ma, že som si vybrala túto cestu. No práve preto, že som taká zaneprázdnená, začínam tlačiť na pílu. A zabúdam možno na to, prečo to všetko vlastne robím. Zamestnávam svoju myseľ detailmi, ktoré ma potom pohlcujú ako čierna diera.
Roky som pracovala pre klientov a bola som zvyknutá, že všetko musí byť vyriešené minimálne na 150 percent. Keď ale človek nemá okolo seba tím ľudí a zároveň skúša veci, ktoré predtým nerobil, 150 percent môže byť méta, ktorá je takmer nedosiahnuteľná. A možno by stačilo aj sto percent, alebo osemdesiat. Lebo, povedzme si otvorene, od seba očakávame vždy viac, ako od nás očakávajú ostatní.
Byť dokonalý je síce super, ale oveľa dôležitejšie je byť šťastný. Robiť veci, ktoré nám robia radosť. Nenechať sa ovplyvniť okolím a tlakmi na výkon, ale načúvať vlastnému srdcu a tešiť sa z toho, ako veci plynú. A hlavne veriť, že plynú tak, ako majú. To je ďalšia lekcia, ktorú ma život učí – lekcia trpezlivosti. Ale o tom až nabudúce.
Prijať veci také, aké sú, bude mojou novou mantrou. Veď už som veľká na to, aby som bola dokonalá.
PS: Zdá sa, že nad touto témou sa zamýšľam pravidelne. Keď vyrastiem, chcela by som byť víla vznikla už pred štyrmi rokmi, ale je vlastne o tom istom.
Recent Comments