Pomaly som si prechádzala hrebeňom cez vlasy. Nepotrebovala som sa učesať. Len tak som hladila svoje nádherné, dlhé, lesklé vlasy. Mala som vtedy takmer štyridsať a žiadne šediny. Dávno som si dokonca prestala farbiť vlasy a užívala som si ich zdravú čokoládovú farbu. Nikdy neboli veľmi husté, ale našla som si svoj štýl a bola som hrdá na svoju korunu ženstva.
Hrebeň zahrabol do vlasov a za hrsť prameňov spadla ako jesenné lístie. Vytvorili závoj v snehobielom umývadle a ja som si uvedomila, že je čas. So stiahnutým žalúdkom som sa vydala pohľadať službu konajúcu sestru. Veľmi som sa snažila neplakať. Niežeby to tu niekoho prekvapilo. Poznali tu mnoho sĺz. Slzy boli neodmysliteľnou súčasťou all-inclusive pobytu na onkologickom oddelení. Oznámila som sestričke, že je čas oholiť mi hlavu. Prikývla s pohľadom, ktorý kričal „ja som vám to hovorila”.
Pred začiatkom chemoterapie mi všetci odporúčali, aby som si hneď oholila vlasy. Odmietla som. Lekár sa ma snažil presvedčiť, že je jednoduchšie vyholiť sa hneď, ako nachádzať vlasy postupne na vankúši. Možno mal pravdu.
Čakala som na strihanie a plakala do vankúša, až kým mi nedošli všetky slzy a našla som v sebe dosť vôle postaviť sa, a vrátiť sa do kúpeľne. Pomaly a dôsledne som si na tvár naniesla make-up, púder a líčka. Roztrasenou rukou som si riasy prešla maskarou. Dôverne som skúmala každú svoju črtu v zrkadle. „Bože, aká som nádherná,” povedala som nahlas dívajúc sa hlboko do vlastných očí. Oblial ma teplý, príjemný, priam nadzemský pocit. Uvedomila som si, že som to sama sebe povedala prvýkrát. A verila som tomu.
Pramene vlasov padali na zem zároveň so slzami, ktoré stekali po mojej tvári. Snažila som sa spomenúť, či bola moja riasenka vode odolná. Posledné, čo som potrebovala, bolo zmeniť sa na klauna s čiernymi kruhmi pod očami. Sanitárka vypla strojček a povzbudivo, tak ako všetci pred ňou, povedala „nebojte, veď dorastú”.
Skutočne si ľudia myslia, že prísť o vlasy počas onkologickej liečby je otázkou výzoru a márnivosti? Naozaj nerozumejú tomu, čo vyholená hlava symbolizuje? Leukémia bola dovtedy mojou intímnou a veľmi privátnou skúsenosťou. Veľmi som si strážila okruh ľudí, ktorí mali tú „poctu” so mnou tie chvíle zdieľať. A teraz? Všetci jasne uvidia, že som onkologický pacient. Oholením hlavy som nestratila len moje vlasy, stratila som súkromie. Bola som nútená nájsť silu, naučiť sa odpovedať, alebo neodpovedať, na ľútostivé pohľady na ulici. Od tejto chvíle, svet vedel, že mám rakovinu.
Vrátila som sa k zrkadlu a na tvári sa mi zjavil nesmelý úsmev. Bola som nádherná. Nikdy predtým som si nevšimla, že moja lebka má taký súmerný tvar. Moje oči boli odrazu väčšie a akosi krajšie. Na chvíľku ma príjemne objal pocit pokoja, a možno aj šťastia. Až kým som si nespomenula, že o pol hodiny mám pravidelný video hovor so svojou rodinou. Naplo ma. Ironicky, počas chemoterapie mi nikdy nebolo zle, ale teraz som sa takmer povracala pri predstave, že ma deti uvidia bez vlasov.
Keď mi zazvonil skype na počítači, tak som zvažovala, či môžem ujsť, alebo predstierať, že mi nejde kamera. Nemohla som sa však pred nimi schovávať až kým vlasy nedorastú. Prihlásila som sa do hovoru a srdce sa mi pri pohľade na mojich chlapcov (vtedy mali 4 roky a 18 mesiacov) rozlialo láskou. Behali po izbe, prekrikovali sa jeden cez druhého, aby mi vyrozprávali, čo v ten deň zažili. Nevedeli obsedieť na mieste. Poriadne sme sa spolu nasmiali. Na chvíľku sa zdalo, že život je normálny, akoby som bola len na služobke. Keď sme sa začali lúčiť, tesne pred vypnutím skypu, môj starší syn nadšene vykríkol: „Mami, veď ty nemáš vlasy, to je supeeer!”
Ďakujem za fotografiu Ivovi Mesárošovi, ktorého citlivé oko pri fotení mi pomohlo nájsť sebalásku.