Nezabudnime

Malý smaltovaný hrnček spadol na zem a začal sa kotúľať. S cvengotom drobnej nádobky jej poskočilo aj srdce. „Anička, dávaj pozor, ak si hrnček zničíš, druhý už nedostaneme,“ počula v duchu slová svojej mamy, keď jej ten hrnček spadol prvýkrát vo veľkej chladnej telocvični pred sedemdesiatimi rokmi.

Ťažké boje o oslobodenie Liptovského Mikuláša trvali dlhé dva mesiace. Pokusov o dobytie mesta bolo dovedna päť, z toho dva úspešné. Liptovský Svätý Mikuláš bolo jediné mesto na území Slovenska, ktoré útočiace vojská museli oslobodzovať spod nemeckej okupácie dvakrát.

Zodvihla ho a chvejúcou rukou poutierala posledné kvapky vody. Odštiepil sa z neho ďalší biely kúsok. Čiernych fliačikov bolo v jeho vnútri čoraz viac. Otvorila vitrínu a položila ho vedľa ostatných. Tie síce neboli poobíjané, ale nepoužívala ich, lebo jej nepatrili. Jeden bol ako nový. Malá Zuzanka sa už domov nikdy nevrátila. Ležala na tvrdej lavici medzi desiatkami ľudí v telocvični a celá horela. Zaspala a už sa nezobudila.

Koncom februára 1945 sa v Liptove začal prudký odmäk, ktorý rozbahnil cesty. Delá sa nedali presúvať ináč ako volskými záprahmi. Navyše ľadové povodne strhli niektoré provizórne mosty.

Jeden z hrnčekov patril jej mame, ktorá ich po vojne všetky schovala na povale. Bola z generácie ľudí, ktorí nič nemali; a tak čo mala, si musela nechať, aj keď to nechcela. A hrnčeky určite nechcela, lebo jej pripomínali vojnu, v ktorej stratila takmer celú rodinu. Zo straty malej Zuzky sa nikdy nespamätala. Žena, ktorá sa vrátila z tej telocvične v dedinke mimo frontu, nebola tá, čo odišla v ten podivný februárový večer.

Za oslobodenie Liptovského Mikuláša zaplatilo životmi 4563 československých a sovietskych vojakov. Na tamojšom Háji Nicovô, najväčšom cintoríne československých vojakov na území bývalej federácie, je pochovaných 1386 príslušníkov 1. československého armádneho zboru.

Otec pre nich prišiel uprostred noci. Vytiahol ich všetky tri z postele. Nevedela prečo, a ani kam idú. Držal ju ale pevne v náruči a to jej stačilo – nebála sa. S ockom sa nikdy nebála. Aj cez jeho hrubý kabát cítila ako mu bilo srdce. Pred domom sa jej zošmykla topánočka a padla do kaluže topiaceho sa snehu. Ukázala prštekom na ponorenú topánku, ale otec sa neotočil, nebol čas. Pobozkal ju na čelo a vložil do akéhosi auta. To bolo posledný krát, čo ju otec držal v náručí. Už nikdy ho nevidela.

Smaltované hrnčeky boli jej večnou spomienkou na smutnú minulosť. Krehkým putom s ľuďmi, ktorých nikdy neprestala milovať.

Zdroj: fakty z dennej tlače