Keby zomrela, život by bol ľahší.
Pod dotykom bieleho saténového župana Lene nabehla husia koža. Uviazala si opasok do úhľadnej mašle a vytiahla svoje tmavé vlasy spoza goliera. Vrstvy laku, ktoré v ten večer držali jej účes na Ludvíkovej firemnej akcii, zlepili jej kučery do tvrdých nerozčesateľných trubíc. Zajtra sa dá do poriadku, ale teraz si musí zobrať niečo na bolesť hlavy. Prižmúrila oči v snahe zaostriť. Bolesť bola ešte znesiteľná, ale ak si nevezme tabletku teraz, tak jej dobre známe pulzujúce nárazy čoskoro roztrhnú spánky. Ak by to nechala zájsť priďaleko, tak aj jemný pohyb hlavou bude pre ňu utrpením. Lenina bolesť mala striebornú farbu, ktorá svetielkovala pred jej očami. Občas mala pocit, že svoju migrénu dokonca počuje.
Mala si niečo zobrať už oveľa skôr, ale musela počkať, kým Ludvík zaspal. Neodvážila sa ho rušiť banálnymi problémami, ako bolo jej strieborné utrpenie. Ešte raz sa pozorne uistila, či počuje len ticho a konečne sa odvážila vyjsť z hosťovskej izby. Dvere ich, akože spoločnej, spálne boli pootvorené a Lena videla, ako Ludvík tvrdo spí. Biela prikrývka sa zošmykla z jeho torza. V poslednom čase nejako schudol, ale ešte vždy mal dosť vyšportované telo. Telo, ktoré nepatrilo jej. Hrudné svaly, ktoré každé ráno precvičoval vo svojom súkromnom fitku v suteréne, kam ona nemohla ani vkročiť, sa pravidelne nadvihovali v hlbokom spánku. Svetlá nočnej premávky za oknom poskakovali po perine a jeho nahom tele ako na diskotéke. Hluk nočného života pulzoval cez otvorené okno.
Lena sa potichučky prešmykla okolo spálne. Oprela sa o stenu a chvíľku počúvala, či ho náhodou nezobudila. Snažila sa chytiť dych, akoby práve podala športový výkon.
To bol opäť večer! Najprv jej Ludvík vynadal za neporiadok v perfektne vyblýskanej kuchyni, ktorú celý deň upratovala. Potom jej pripomenul, že je hlúpa hus, ktorá sa stále vyhovára na bolesť hlavy. Takmer roztrhal šaty, lebo vraj neboli dosť dobré do spoločnosti, s ktorou išli stráviť večer. Dôsledne jej vybral novú róbu a vynadal jej, že je do nej prichudá. Niekoľkokrát jej pripomenul, aby sa hlavne celý večer usmievala.
„To si sa musela na každého tak blbo usmievať? Len sa musím za teba všade hanbiť, ty chudera!“ vyrútil sa na ňu v taxíku, keď sa vracali domov. A pekný večer bol konečne za nimi.
Ešteže sa jej ani nedotkol. Vlastne sa jej nikdy nedotkol. Aj ju trochu prekvapilo, že sa rozhodol spať doma. Zvykla si, že často doma nespával. A keď niekedy doma spal – zrejme preto, aby zachoval predstavu o ich manželstve, ktorú tak dôsledne v spoločnosti budoval – tak Lenu poslal spať do hosťovskej izby. Doma mu bola slúžkou. Mimo domu bola jeho doplnkom do spoločnosti. Ale prečo ju už dávno nevyhodil, keďže bola taká neschopná a nemožná, tomu nerozumela. Keby mala v pravidelnom strese jeho terorizovania mentálnu kapacitu sa zamyslieť, tak by si uvedomila, že otázkou vlastne bolo, prečo už dávno neodišla. Popravde, napadlo jej to veľakrát, hlavne odkedy sa Sára odsťahovala. Ale kam by išla?
Chlad lesklej bielej podlahy jej vyslal vlnu zimomriavok po celom tele. Striasla sa a prešla ku schodom. Rukou sa natiahla k ovládaču bezpečnostného zariadenia, aby odblokovala spodnú časť bytu. Zamrzla a s ťažkosťou prehltla, aby udržala búchajúce srdce na mieste.
Panebože. Nie. Ako len mohla?
Studený pot jej vystúpil z každého póru chvejúceho sa tela. V žalúdku cítila olovo, v krku horkú hrču. Ako len mohla zabudnúť? Nezakódovala spodné podlažie. Ešteže na to prišla teraz. Ráno by jej to Ludvík pekne vytmavil. V poslednom čase sa jej to stalo niekoľkokrát. Vždy, keď Ludvík spal doma. Aj keď si bola istá, že zakódovala. Teda takmer istá. V tom konštantnom strese, ktorý jej manžel so záľubou vytváral, už asi úplne strácala rozum.
Chytila sa zábradlia a pomaly, rozochveným krokom, kráčala po mramorových schodoch, ktoré viedli do predsiene s veľkými dvojitými posuvnými dverami.
„Denná časť,“ teatrálne oznámil realitný agent a roztiahol sklenené dvere, „pozrite sa na to svetlo. Tu by ste mohli mať nádherný veľký jedálenský stôl.“ „Áno, taký ťažký drevený, za ktorý sa zmestí veľa ľudí,“ zaštebotala nadšene Lena. „A tu by mohol byť krb, však Sárinka?“ usmiala sa na štvorročnú dcérku, ktorá hopkala po miestnosti ako po telocvični. „Tu bude kuchyňa v provensálskom štýle,“ ukázala rukami na jednu stranu, „a tu zase veľký gauč s kopou farebných vankúšov.“
„Vidím, že si tu vytvoríte nádherný domov,“ podporoval jej nadšenie a svoju províziu realiťák. „Ideme pozrieť hore?“ spýtavo pozrel na Ludvíka, ktorý po celý čas ťukal do mobilu. Zrejme si odrazu uvedomil, že ostalo ticho, a tak zdvihol zrak.
„Berieme ho,“ povedal sucho, otočil sa a odišiel.
Lena vošla do sterilnej, lesklej bielej kuchyne a vybrala z chladničky minerálku. Nepotrebovala si zasvietiť, lebo to tu poznala a svetlo nočného mesta tvorilo v miestnosti príjemné šero. To bola jediná príjemná vec na celej dennej časti, ktorej dominantou boli kusy dizajnérskeho nábytku, drahé a absolútne nepoužiteľné. Nad elektrickým krbom pocit chladného modernizmu dotváral obrovský depresívny obraz, ktorý Ludvík s pýchou ukazoval každému, kto o to stál. Lena si bola istá, že ten obraz miloval viac ako ju. Vlastne ju nikdy nemiloval. Zobral si ju, lebo v kruhoch, v ktorých sa pohyboval, proste potreboval mať reprezentatívnu manželku.
Lena vybrala zo šuplíka tabletky a zapila ich priamo z fľaše. Mimovoľne pozrela cez izbu a stŕpla. Chvíľku zvažovala, či človek môže mať vidiny spôsobené nadchádzajúcou bolesťou hlavy. Nad krbom visel prázdny rám. Pod ním postava v čiernom, s čiernym trubicovým vakom cez plece. Tmavé oči muža sa dívali priamo do Leniných.
Bol od nej aspoň štyri metre, a aj napriek nedostatku svetla v miestnosti, vnímala teplo jeho pohľadu. Nebol to pohlaď človeka prichyteného pri čine. Jeho oči boli sebavedomé a mali v sebe zvláštnu mäkkosť a dobrotu.
Lena si zrazu uvedomila, že sa na neho usmieva. Jemne, nepatrne, ale usmievala sa. Nebála sa. So zlodejom vo vlastnom byte sa cítila bezpečnejšie ako s vlastným mužom.
Opatrne k nej vykročil. Mala pocit, že čas zastal a všetko sa dialo ako v spomalenom zábere. Bol vysoký a pod čiernym rolákom sa mu črtali mužné krivky. Nie nadupané vydreté svaly ako mal Ludvík, ale vyšportované štíhle, pevné, telo muža. Jednu ruku vystrel smerom k nej na náznak mieru. Prst druhej ruky si priložil k perám v zbytočnom geste, keďže sa vôbec nechystala kričať. Zaskočila ju bizarná chuť sa ho dotknúť. Celé telo jej zalialo teplo. Aj keď sa práve napila, v ústach mala úplne sucho. Prešla si jazykom po perách a na chvíľku ju zelektrizovala vlna zvláštneho vzrušenia.
Prešiel k nej prekvapivo ľahkým krokom, akoby sa vznášal. Bol tak blízko, že cítila jeho teplý dych a silnú mužnú vôňu vanilky, levandule a tabaku. Dvihla k nemu pohľad a ich oči sa stretli v nemom rozhovore. Cítila, že ich oboch oblial zvláštny pokoj. Akoby sa nestretli prvýkrát. Spod neoholeného strniska mu presvitala opálená pokožka. Skôr, ako sa stihla cenzurovať, tak jej ruka vyrazila k jeho tvári. Dotkla sa ho jemne a s obdivom, akoby sa dotýkala antickej sochy. Urobil to isté. Nežne jej prešiel po líci. Pod jeho ukazovákom jej pokožka zjemnela. Ich vzájomný dotyk v nej vyvolal túžbu ho pobozkať.
Ty chudera, ozval sa jej v hlave Ludvíkov hlas. Uhla pohľadom smerom ku krbu. Prázdny rám, v ktorom už nebol manželov najobľúbenejší obraz, v nej spôsobil nečakaný pocit zadosťučinenia. Zažila v tejto miestnosti, pod týmto obrazom, veľa ponižovania a nikdy jej nenapadlo, že pomsta by jej mohla spôsobiť akúkoľvek úľavu. Ludvík sa nad stratou obrazu bude trápiť a Lena si zahanbene uvedomila, že ju to teší. Ešte raz sa usmiala na zlodeja, otočila sa a odišla hore po schodoch.