Zajtra

Bolo sivo a chladno. Ani psa by nevyhnal. Tmavá ulica sa leskla od dažďa. Pouličné osvetlenie tancovalo v kalužiach. Stál pod strieškou zastávky a pri srdci ho hriala radosť. Nie z dažďa. Tešil sa, že už o chvíľu ju uvidí.

Často rozmýšľal, či aj iní cítili to čo on. Či je normálne, že muž pri pohľade na ženu – na lásku svojho života – zabudne na svet okolo, roztrasú sa mu kolená a srdce mu búcha tak silno, že má pocit, že mu praskne hrudný kôš. Vždy keď ju zbadal, cítil to isté. A možno niekedy aj viac. Mal pocit, že láska k nej ho zabije. Občas sa mu zdalo, že ho roztrhne na dve polovice. Bolo možné, že kvôli nej – že vďaka nej – ním zmietala láska, túžba, žiadostivosť, žiarlivosť a strach zároveň? Keď sa na neho usmiala, celé vnútro mu zahrial opojný pocit. Inokedy sa mu zdalo, že jej pohľad – jej medové oči – mu prebodnú srdce. Bola by to ale  krásna smrť. Nikdy neveril, že vášeň môže byť taká opojná, taká úžasná a nebezpečná zároveň.

Niekedy by si ju rád len tak posadil na kolená. Hladil by jej neposlušné kučery a šepkal jej do ucha, do toho dokonale odstávajúceho uška, básne. Inokedy by z nej najradšej strhol šaty, roztiahol jej nohy a narážal do nej celou silou svojej lásky – surovo a živočíšne. A potom by spolu zaspali v objatí, spotení a šťastní. A on by vedel, že jeho jediným poslaním v živote bolo jej šťastie a bezpečie.

Zo snívania ho prebrali kroky. Nemusel sa ani pozrieť a vedel, že to je ona. Dôverne poznal rytmus jej chôdze. Kútik úst sa mu jemne pootočil smerom hore. Vbehla pod striešku a usmiala sa na neho. Nadýchol sa a otvoril ústa…prichádzajúci autobus však pohltil akékoľvek slová.

Zajtra. Zajtra sa jej už konečne prihovorí. Predstaví sa a povie jej, že žije na druhej strane rieky. A potom sa už budú pravidelne prechádzať po brehu. Ruka v ruke.
Zajtra. Zajtra začne žiť sen svojej veľkej lásky.