Mrzlo. Tvár som mala zaborenú do šálu a čiapku stiahnutú až po oči. Bolo to zamrznuté ráno, ale zubaté slniečko sa už pomaly predieralo spoza kopcov a hladilo svojimi lúčmi zasnežené lúky. Mrázik vytváral ten krásny efekt, ktorý mám na zime najradšej: všetko je biele; každý konárik, každé vykúkajúce steblo trávi, či zabudnutý lístok cez noc skamenejú v nádhernom bielom šate; a ranné zore rozžiari všetko tak, že aj biela má tisícky odtieňov. Miestami sa zdá modrá, miestami žltá, miestami strieborná, miestami kovová a keď sa na tú slnkom nasvietenú námrazu dívate dosť dlho, tak začne hrať farbami.
Bolo to presne také magicky zamrznuté ráno, ale ja som tú krásu vnímala len kútikom oka. Bola mi zima a priznám sa, že najradšej by som bola bývala ešte v posteli. Ale moje ranné prechádzky sa stali pre mňa veľmi dôležité. Sú liečivé, meditačné a oddychové, no proste mi dobíjajú baterky. Preto som aj v to ráno kráčala po vŕzgajúcom snehu, aj keď som to v ten deň vnímala viac ako povinnosť a nie relax. Začula som kroky a vedela som, že oproti mne sa už z rannej prechádzky vracia sused so svojimi labradormi. Keď bol už veľmi blízko, tak som vynorila hlavu zo šálu a pozdravili sme sa. Ani jeden z nás nemal chuť sa pristaviť a tak sme rýchlo okolo seba prešli a chystali sa zaboriť si tvár späť do šálu, nech nám ju mrázik tiež nezmení na tisíce odtieňov bielej.
Zavrela som na chvíľu oči a poriadne sa nadýchla mrazivého vzduchu a ako som sa išla ponoriť tvár naspäť do šálu tak som otvorila oči a ostala som stáť zamrznutá…nie od mrazu, do slova a do písmena som zažila ako sa dá zamrznúť od úžasu. Ako je možné, že som si toto nikdy nevšimla? Obraz, ktorý sa predo mnou rozprestieral bol nádherný, mrazivý, majestátny a nežný zároveň. Pred krásnym ihličnatým lesíkom sa týčila skupinka listnatých stromov, síce bez listov, ale o to vznešenejšie. V inovati odeté vysoké listnaté stromy sa ligotali v kúpeli slnečných lúčov. Pozadie im vytváral lesík plný smrekov, ktoré boli v tomto čase tiež biele, ale ich biela mala tmavozelený odtieň ihličia. Takto nejako som si predstavovala kráľovstvo Snehovej kráľovnej z rozprávky, ktorú som ako dieťa rada počúvala. Avšak toto kráľovstvo nebolo zlé a zlomyseľné. Toto kráľovstvo bolo čarovné, tajomné a neskutočne príťažlivé. Je úžasné, keď otvoríte oči a zrazu uvidíte krásu tam, kde vždy bola, len vy ste ju nevideli.
A od toho dňa som túto časť prechádzky mala najradšej. Občas som sa aj v duchu poklonila kráľovskej rodine vysokých stromov a vždy keď som išla okolo, obdivovala som ako ich každý deň príroda inak vychystá. Keď už nemrzlo, boli sivé, ale ich zelené smrekové pozadie, im pridalo odtieň, ktorý aj tú sivosť robil krásnou. A neskôr boli ošatené v zamatovo odvážnych listoch, ktoré boli zelené, nie ako ich dvorania smreky, ale iné zelené a spolu opäť vytvorili harmóniu, ktorá potešila moju dušu. A potom začali listy žltnúť a oranžovieť a jeseň dala celej lúke a lesíku úplne nový nádych. Môj kráľovský dvor sa však zmenil len šatom, inak ostal dôstojný, priam božský.
A bolo to asi takto na začiatku jesene, keď som kráčala smerom k môjmu miestu a oproti som už v tráve okolo chodníka videla hlavy susedových labradorov. Tentokrát sme sa pristavili. On, keďže už išiel opačným smerom, tak okomentoval aké sú dnes krásne Tatry. Ja som mu vysvetlila, že na Tatry sa nikdy nepozerám, keď idem k rybníku, že si ten výhľad nechávam na cestu domov, lebo mi dodáva silu. Pousmial sa a povedal, že sa mám teda dnes na čo tešiť. Určite áno, odvetila som, ale pre mňa je denným potešením na tejto prechádzke práve tento pohľad a ukázala som mu moje stromy. Pozrel sa tým smerom. Neviem či videl to čo vidím ja, ale zdalo sa mi, že chápal čo myslím. Spýtal sa ma, či viem aké sú to stromy. Trochu som sa zahanbila, lebo za celý ten čas, čo som ich denno-denne obdivovala, ma ani raz nenapadlo vygoogliť si, že aké sú to stromy. Tak som mu odvetila, že krásne. Zasmial sa, ale nabádal ma ďalej nech hádam. Tak som mu povedala, že viem, ktoré to nie sú – ani brezy, ani vŕby, ani lipy, ani javory. Zasmial sa a vybral sa ďalej svojim smerom a len cez plece povedal, že to sú predsa osiky.
Zostala som v šoku. Osiky? Akože “trasieš sa ako osika” strom, ktorý som mala od detstva spojený s bojazlivosťou, strachom, nerozhodnosťou. Moje vznešené stromy sú osiky? Nemohla som tomu uveriť, kráčala som ako obarená a vôbec si nepamätám, aké boli v ten deň krásne Tatry. Nevidela som okolo seba, môj pohľad sa zúžil na potrebnú fyzickú funkciu, aby som trafila domov. Moja myseľ pohrúžila celé telo, srdce a dušu a snažila sa pochopiť, vysvetliť, nesúdiť…
Na druhý deň som vyrazila na prechádzku, tak ako vždy. Nemyslela som na osiky, išla som si len pre svoju dennú dávku relaxu a meditácie pohybom. Keď som sa priblížila k onému miestu, tak som podvedome išla kývnuť hlavou na pozdrav kráľovskému dvoru. Zastala som a pozerala sa. Boli tam. Ich listy boli o odtienok tmavšie ako deň predtým, pomaly sa menili na červené. Slniečko sa opäť predieralo spoza kopcov a zaplavovalo celú krajinu. Nasvietilo moju kráľovskú dvoranu do tepla a láskavosti, tak ako to dokáže len profesionálny osvetľovač – matka príroda. A zrazu si myseľ vydýchla a tá krása vyživila dušu a srdce na toľko, že som sa musela smiať na tom ako som včera spanikárila. No a čo, že sú to osiky. Sú krásne – v akomkoľvek šate, v akomkoľvek počasí – sú krásne, aj keď sa chvejú od strachu. A možno sa chvejú od zimy. Možno od vzrušenia. Možno im behajú zimomriavky po kmeňoch, lebo samé sa nevedia vynadívať na krásu pred nimi (veď moje osiky majú výhľad na Tatry).
Aj ja sa niekedy trasiem ako osika a niekedy som sivá ako moje stromy v zime, keď nemrzne. A inokedy som krásna farebná, alebo len biela…ale vždy plná lásky. Prechádzka okolo mojich osík mi každý deň pripomína, že meno či názov, alebo akákoľvek situácia a hlavne stereotyp, ktorý si s ňou spájame, nás často zaslepí natoľko, že nevidíme krásu okolo nás a tak nemôžme cítiť lásku v sebe ani okolo seba.
Recent Comments